125 km zo života

Autor: Martin Gabaj | 26.12.2008 o 10:05 | Karma článku: 4,38 | Prečítané:  810x

Krátka spomienka na leto...

Príbeh prvý:
 
Je ráno. Niečo tesne po ôsmej a sadám na bicykel. Pred tým ešte rýchly pohľad smerom hore – hmm, tak sa zdá, že idem v ústrety slnku. Pomaly sa rozbieham, za chvíľu ide bicykel viac-menej sám. Je to dole kopcom. Cestu po blízkej Dúbravke poznám. Prvé dve križovatky idem bez zastavenia...
 
Prvá križovatka, kde som musel zastaviť. Je zelená, prechádzam na druhú stranu. Dostávam sa na cyklistický chodník. Teraz je už cesta tak trocha určená. Je však ešte príliš rozmanitá – chvíľu cesta (tie jamy asi patria k nej), chvíľu chodník, dokonca most, kúsok hrádze a zasa cesta. Na jej konci krátka zastávka – treba pozrieť koľko som prešiel, pozrieť, či idem správnym smerom...
 
Vyrážam na hrádzu – už ma nečaká nič iné len dlhá cesta. Cesta za mojím cieľom. Či je správny neviem, nemal som ísť na opačnú stranu? Nie. Vybral som si Gabčíkovo, idem teda do Gabčíkova. Odteraz začína byť cesta trocha jednotvárna – šľapem do pedálov, sem-tam postrehnem, že niekto ide oproti, niekto mňa predbieha, alebo predbieham ja niekoho iného... Okrem toho fúka vietor, taký ten premenlivý – niekedy spomalí, niekedy potlačí... Snažím sa pozerať aj po okolí. Ale cesta je dosť náročná – sú aj chvíle, keď je pohľad sklonený, uprený na iba na koleso, ktoré sa divoko ženie vpred...
 
Otočím to už – veď nevládzem? Pýtam sa viackrát. Ale napriek tomu idem. Až jeden pohľad naznačí: Áno, to by už mohlo byť ono... A aj je... Ešte 2,5 km a som tam... Pocity: neviem, tak trocha zmiešané... Viem, že toto je to miesto, kde som chcel prísť. Na chvíľu som sa teda zastavil. Ale vedel som, že tu nemôžem zostať, je treba ísť späť. Cesta späť však už nesie ten odkaz, že vie, prečo som sa na ňu vydal...
 
Chvíľka nepozornosti: neviem... Práve som sa rozbiehal po krátkej prestávke.  Možno o meter skôr a už padám do vody... Našťastie, tu sú už zvodidlá – odnesie si to iba noha, ktorú privrzne medzi bicykel a zvodidlá... Pár kvapiek krvi – aj modrina asi bude... Trocha si zanadávam do bláznov, ale viem, že si mám dávať väčší pozor... Ale únava a jednotvárnosť cesty asi robí svoje – našťastie ma niekto zhora chráni...
 
Zvyšok cesty ubieha. Len tých prestávok je už trocha viac. Koniec si vyžiadal už aj pár krokov popri bicykli... Už som doňho tak divoko nešľapal – skôr som sa oň opieral... Ani neviem, ako cesta končí pri Lurskej kaplnke v Dúbravke (odtiaľ je to domov už len minúta). Krátka vďaka za všetko: čo som videl, čo som zažil, že som došiel až tam...
 


Príbeh druhý:
 
Je apríl istého roka. Na svet sa prihlásil nový človek. Jeden z prvých pohľadov ide v ústrety mame (aj keď si ho už asi nepamätá). Prvé roky idú viac menej samé – ktosi ho vedie za ruku, ktosi, kto vždy vie, ktorým smerom má ísť... 
 
Prichádza čas sa prvý krát rozhodnúť – hrať sa s touto hračkou, alebo tamtou. Sadne si do tejto prváckej lavice alebo do tej pri okne... Ide to pomerne rýchlo – je to rozmanité, zaujímavé, vždy je tu chuť sa do všetkého pustiť... Sem-tam s tým ide ruka v ruke nejaká vyparatená blbosť, ale aspoň bude vedieť, že nabudúce sa jej treba vyhnúť... A tak sa dostáva k okamihu, keď ho na chvíľu život zastaví – treba pozrieť späť, kam sa už dostal...
 
Tu si vyberá, ktorým smerom sa vydať... Rodina a k tomu ako práca s číslami a ľuďmi... Alebo ísť nejakým opačným smerom. Na veľké prekvapenie, rozhodnutie vyzerá spontánne – nerozhoduje sa dlho... Asi vie, že tých pár rokov už ide tým správnym smerom... Cesta je vybraná, už ju žije... Stretáva na nej ľudí, z rôznych strán vníma okamihy života – niektoré ho v ceste pribrzdia, iné ho posúvajú ďalej... 
 
Prvá kríza – čo sa stalo? Prečo ho to na chvíľku prestalo baviť? Vykašľať sa na to, ísť robiť niečo iné... Zrazu jeden pohľad.... Pohľad, že tá práca je tá, ktorú chcel kedysi robiť. Pohľad, cez ktorý spoznáva manželku, prichádzajú deti... Myslel si, že toto stačí! Ale nie je to tak, musí ísť ďalej – má sa ďalej čo učiť, má to už aj komu odovzdávať... Nesmie zastať....
 
Predsa len však, deň sa stále viac podobá tomu predchádzajúcemu... Jeden deň čosi bolestivé zasahuje jeho srdce: či už láska, choroba, neúspech v práci... Ťažko sa to znáša, prináša to aj následky... Má si z toho zobrať ponaučenie, má v tom vidieť zmysel – tomu najviac nechápe, aj keď mu to všetci hovoria... Žije však ďalej, Niekto ho predsa sprevádza a chráni...
 
Niekedy treba spomaliť – srdce už toľko nevládze, aj nohám už pomáha palička v ruke... Ale pomáha im aj úsmev na perách – taký ten úsmev, ktorý je plný pokoja, radosti, pokornosti a prijatia toho, čo mu bolo dané... Vie, že teraz je cieľ blízko... Prichádza k Lurdskej kaplnke... Tu má za čo ďakovať a aj to robí. Vie, že je na tom správnom mieste! A skutočnosť, že tam išiel aj z toho dôvodu, že tajne dúfal, že tam niekoho stretne, na tej chvíli snáď nič nemení... Dúfa, že Boh príjme tú skutočnosť, že tam vôbec prišiel... Aj kvôli nemu... A ten istý Boh určite aj požehná človeka, ktorý ho tam priviedol prvý krát a kvôli ktorému tam išiel aj teraz...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Podnikajú na hranici prežitia. V kráľovstve polievok sa držková nevarí

Do niekoľkých hrncov naložili dvaja Bratislavčania svojho tvorivého ducha i značnú časť finančných úspor.

KOMENTÁRE

Pravda a láska stoja na našej strane

Môj manžel a ja, na túto frázu si aj po vyše dvoch rokoch manželstva stále zvykám.

ŠPORT

Ramsay uzemnil aj Cháru. Nie som demokrat, tvrdí Kanaďan

Som fajn chlapík, keď hráči robia to, čo im poviem, hovorí nový tréner reprezentácie.


Už ste čítali?