Príbeh z autobusu

Autor: Martin Gabaj | 11.1.2009 o 10:37 | Karma článku: 9,37 | Prečítané:  1031x

O tom, ze aj v autobusoch sa deju veci, o ktorych sa oplati napisat...

Boli časy, keď som v autobuse pravidelne spával, či driemal... Vlastne, často som sa tak iba tváril... Ono je to nevyhnutné, keď človek chcel sedieť – všetko v súlade s ľudovou múdrosťou, že nohy najviac bolia tych mladsich....Momentálne podstatne častejšie stojím – možno už aj preto, že s tým spánkom by to nemuselo byť teraz iba o tom pretvarovaní. A prespať zástavku po ceste domov, to už radšej spať vo svojej posteli...
 
No a keď človek nespí a ani sa tak netvári, cez svoje otvorené oči časti pozoruje ľudí. Takto som spozoroval aj ju. Bolo to niekedy na jar – mal som také obdobie, že sa mi podarilo chodiť pomerne pravidelne tým istým autobusom. Chodilo nim aj kopec tých dospelých detí, z ktorých si niektoré užívali to, že chodia na strednú, niektorých to už omrzelo, iní sa ju už chystali pomaly opustiť.
 
A medzi nimi všetkými ona, celá v čiernom, čierne vlasy, čierne náramky – až na toho hnedého „maca" hompáľajúceho sa na školskej taške. Rozprávať sa s niekým si ju nepamätám. Bola jedna z davu. Vystúpila z neho v momente, keď raz pristúpil do busu jeden chalan... Poznali sa, ale asi sa dlhšie nevideli. Rozprával jej, pýtal sa. Jej odpovede však boli jednoslovné, max. dve slová. Všetky bez emócií. Rozprávalo sa tam okolo mňa viacero ľudí. Zo všetkých tých slov som zrazu postrehol jej viac ako dvojslovnú vetu. Povedala niečo v zmysle: „Včera som tak večer sedela na posteli, pozerala smerom do kúta a rozmýšľala nad krutosťou a nezmyselnosťou života." Neviem, či to bolo tým, že EMO štýl bol vtedy extra „IN", tým, že bulvár to mal ako jednu z hlavných tém...
 
Dlhšie som ju potom nevidel – a možno aj áno. Možno sa len stala opäť jednou z davu. Až do istého nedávneho dňa. Bola v autobuse – oblečená v modrých rifliach, v celkom hravej bunde, tmavé vlasy avšak s červeným nádychom... Náramky som si nevšimol – akurát ten „maco" hompáľajúci sa na taške bol myslím ten istý.... Najskôr som si prvú polovicu cesty ani neuvedomoval, že tam je. Až do momentu, keď nastúpil jeden chalan... Ona sa usmiala – úsmev, ktorý som na jej tvári asi nikdy predným nepostrehol, ma primäl k tomu, že pre mňa opäť vystúpila z toho davu... Objali sa, začali sa rozprávať, smiali sa pri tom... Či to bol ten istý chalan, to netuším... Rovnako, ako už vôbec netuším, o čom sa rozprávali... 
 
Pamätám si len to, čo som si povedal sám pre seba: „V to ráno som videl kúsok ľudského šťastia..."
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Chceli ju dať zabiť: Polícia mi oznámila, že za mňa vypísali 20 miliónov korún

Polícia zatkla bývalého šéfa Markízy Pavla Ruska.

KOMENTÁRE

Rusko: Keď úspešných mužov dobiehajú staré hriechy

Môžeme podozrenie polície nazvať odôvodneným?

DOMOV

Polícia zatkla bývalého šéfa Markízy Pavla Ruska

V roku 1997 si Rusko údajne objednal vraždu.


Už ste čítali?