Aby sme sa stretli, museli sme obaja precestovat stovky kilometrov. Dá sa povedať, ze kilometrov smerujúcich už do reálneho života - na vysokú školu. Ako sa prvé dni striedali s prvými týždňami, nedalo sa nevšimnúť si dievča s vlasmi uviazanými do copa, takmer vždy usmiate, ktoré sa rado a veľa pýtalo. Dievča určite žijúce so svojimi radosťami, ale i starosťami. Avšak (aspoň ja som mal vždy ten pocit) s obrovskou chuťou do života.
Majka - bola si jednou z mojich najlepších kamarátok. Vždy sa dalo s Tebou porozprávať, vedela si poradiť, keď bolo treba. I Ty si prijímala rady, čím si tiež pomáhala rásť nám ostatným. Na veľa vecí sme nemali rovnaký názor, napriek tomu sme sa vždy rešpektovali. Učili sme sa jeden od druhého.
Po škole sa naše cesty rozišli opäť stovky kilometrov od seba. Nestretávali sme sa, napriek tomu sme o sebe vedeli. Až do istého momentu. Momentu, keď sa obrazný boj o život v Tvojom prípade zrazu premenil na skutočný.
Dnešok je pripomienkou, že je to presne rok od chvíle, keď už si nemala viac síl bojovať. Odišla si v čase, keď mne samému sa zdal život príliš zložitý a mal som pocit, že veľa veci nechápem.
Je pre mňa až neuveriteľné, že práve vtedy som si uvedomil, že život sa oplatí prijať. So všetkými radosťami a starosťami, ktoré so sebou prináša. Že sa oplatí bojovať, za to dobré, čomu človek vo svojom srdci verí. Ako keby to bol Tvoj posledný odkaz pre mňa...
Pane, modlím sa za Máriu. Ak sa tak ešte nestalo, prosím, príjmi ju k Sebe. Aby tieto slová skutočne smerovali do neba...
