Vždy sa v mojom živote našli isté obdobia, ktoré boli veľa o rozmýšľaní. Vtedy dlho zvažujem, predstavujem si, ako niečo urobím, prípadne, ako sa zachovám v určitej situácií, ktorú som očakával. A o všetkých tých predstavách som presvedčený, že keď to urobím práve tak, ako som si to vymyslel, tak to bude dobré. Realita mi však dávala (asi ešte stále dáva) facky. S novým dňom často prichádza nová situácia, nové pocity a k tomu „včerajšiemu“ sa už nedá postaviť tak, ako som si to vymyslel. A vymýšľať nové, záložné plány – to už by asi bolo toho mudrovania priveľa...
Mám pocit, že väčšinou som žil pre „zajtrajšok“. Žil – to nie je správne – ešte stále žijem (aj keď s hrdosťou hovorím, že to väčšinou už až tak neplati...) A „dnešok“ mi uniká... Tie pocity, radosti, žiale – všetko odkladám na zajtrajšok. Na ten zajtrajšok, kde už nemajú miesto, kde už nemôžu byť prežité tým spôsobom, ako mohli byť dnes.
Spontánne – práve teraz, nie zajtra – vyjadriť radosť, pochvalu, či žiaľ... Rozdávať úsmev v okamihoch, keď prežívam radosť, alebo keď vnímam, že je tu niekto, kto cez môj úsmev potrebuje povzbudiť. Na druhej strane, aj slza vypadnutá z oka v tej správnej chvíli môže byť neuveriteľne očisťujúca. Spontánne povedať „Mám ťa rád“ Mám ťa rád už teraz, v tejto chvíli, nie až zajtra, keď nad tým porozmýšľam. Veď tým sa oberám o možnosť mať ťa zajtra ešte radšej...
Hmmmm – asi zasa priveľa mudrujem....